Milan Greguš

Akademický sochár Milan Greguš bol hrdým rodákom z Kysúc, ktoré zostali jeho veľkou láskou po celý život. Narodil sa 19. septembra 1934 v pohorí Javorníkov v osade Greguše. Najskôr sa vyučil za rezbára v Rajeckých Tepliciach. V štúdiu rezbárstva pokračoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave študoval odbor Sochárstvo a od štvrtého ročníka aj na novozriadenom odbore Reštaurovanie sochárskych umelecko-historických pamiatok pod vedením prof. Karola Veselého. V roku 1962 ukončil štúdium na VŠVU ako prvý sochár-reštaurátor na Slovensku.

Svoj život zasvätil sochárskej, reštaurátorskej a šperkárskej tvorbe a zanechal po sebe množstvo vzácnych zreštaurovaných pamiatok, plastík, reliéfov a unikátnych šperkov. Jeho srdcovou záležitosťou bola plastika a jeho najobľúbenejším materiálom drevo. „Drevo sprevádza človeka od počiatku. Je krásne na pohľad, teplé na dotyk a tvárne pod rezbárskym dlátom. Dá sa z neho urobiť všetko, čo človek k životu potrebuje,“ hovorieval. Po ukončení štúdií navrhol a realizoval sochárske diela Mier ubránime pre Vojenské kasárne vo Zvolene a Pamätný reliéf na letisku Tri duby na Sliači. V roku 1967 navrhol sochársky pamätník na pamiatku vypálenia osady Greguše a Magale. Z jeho rozsiahlej sochárskej tvorby je dôležité spomenúť reliéfy zverokruhov pre reštauráciu Jednoty v Čadci, podnosy na prstene a mramorové kvetináče pre sobášnu sieň v Považskej Bystrici, figurálny reliéf Detvanky pre Dom kultúry v Detve, reliéf pre sobášnu sieň v Novej Bystrici, mramorový reliéf Spevy Kysúc pre interiér Domu kultúry v Makove a plastiku Materstvo pre exteriér Domu kultúry v Makove. Na vzniku Domu kultúry v Makove sa podieľal od architektonických príprav a výber vhodného návrhu, cez zabezpečovanie financií, až po jeho dokončenie. Od počiatku bol aj pri prípravách a výstavbe obecného úradu v Makove. Pre vytvorenie interiéru sobášnej a obradnej siene prizval architekta Kamila Martinkoviča. Na jej čelnú stenu vytvoril reliéf Rodina, navrhol štátny znak, obradný stôl z dreva a mramoru, podnosy na prstene z ebenového dreva a striebra.

Ozdobou turistického chodníka cez Javorníky nad osadou Greguše je jeho kamenná galéria plastík s názvom Dolmen života smrti. Vytvoril ju na počesť svojej rodnej osady, o ktorej sa vyjadril: „Som hrdý, že pochádzam z rodu, ktorý sa tu na Starom laze usadil a prežil stáročia. Na každom kúsku zeme, mojej dedovizne, cítim impulzy života mojich múdrych, statočných a zodpovedných predkov...“

Pre Virologický ústav Slovenskej akadémie vied na Patrónke v Bratislave vytvoril mramorový reliéf s leptanou mosadzou a pre exteriér areálu rozmernú plastiku Améby. Na počesť pôsobenia generála M.R.Štefánika vo Francúzsku bola v roku 1992 slávnostne osadená jeho pamätná doska z bronzu na starom observatóriu v Chamonix a tiež na Mont Blancu. Pre expedíciu Františka Keleho na Severný pól vytvoril pamätnú plaketu s textom a menami účastníkov expedície, ktorú osadili v oblasti severného pólu. Výnimočné postavenie v jeho tvorbe mal od začiatku 70. rokov aj autorský šperk.

Milan Greguš sa pričinil o záchranu mnohých významných pamiatok na Slovensku, napríklad gotického oltára v Krigu,  paláca De Pauly v Bratislave na Michalskej ulici,  stredovekého meštianskeho domu na Klariskej 3, známeho ako Dežmár, plastiky Immaculaty na veži Starej radnice, barokového oltára rímsko-katolíckeho kostola v Sološnici, gotickej Madony z Podkoníc z roku 1500, a mnohých architektonických a sochárskych pamiatok v Kremnici,v Banskej Bystrici, v Banskej Štiavnici, v Novej Bani a inde. V roku 1968 začal reštaurovať pamätník Bradlo, ale práce sa z politických dôvodov prerušili. V reštaurovaní Bradla pokračoval v 90. rokoch.

Spoločenské aktivity

V 70. a 80. rokoch pôsobil ako pedagóg na SŠUP v Kremnici a získal plaketu J.A.Komenského.

V rokoch 1984-89 bol predsedom Klubu výtvarných umelcov a architektov na Slovensku, so sídlom v budove UBS na Dostojevského rade 2 v Bratislave, v roku 1989 sídlo založenia VPN.

V roku 1998 navrhol obnoviť činnosť najstaršieho umeleckého spolku na Slovensku – UBS. Myšlienku realizovali 21.3.1990 (70 rokov po jej založení). Stal sa prvým vicestarostom a neskôr starostom obnovenej UBS.

Bol spoluzakladateľom Kysuckej galérie v Čadci-Oščadnici.

Bol zakladajúcim členom Združenia šperkárov – AURA na Slovensku.

Bol zakladajúcim členom Spoločnosti M.R.Štefánika v Brezovej pod Bradlom, zapísaný v pamätnej knihe mesta Chamonix.

Bol členom Mineralogickej a paleontologickej spoločnosti SAV v Bratislave.

Bol členom SVU v Bratislave.

Bol čestným členom Komory reštaurátorov a Spolku reštaurátorov.

Bol zakladajúcim členom výtvarného odboru Matice Slovenskej.

Vo filme

Vyskúšal si aj rolu herca vo filme. V roku 1972 ho pri náhodnom stretnutí požiadal režisér Vido Horňák, aby hral hlavnú postavu Ondreja v jeho celovečernom filme S Rozárkou podľa novely Vincenta Šikulu. Neskôr si zahral aj v ďalšom filme Vida Horňáka Pani Heléne postavu maliara Goroňského popri Jane Brejchovej, Ivanovi Mistríkovi a ďalších. Pri natáčaní filmu bol aj odborným poradcom režiséra v oblasti umeleckých rekvizít a autenticity renesančného prostredia. Počas štúdií spolupracoval pri nakrúcaní dokumentárneho filmu Balada v dreve o ľudovej plastike v réžii M.Slivku. Odborne spolupracoval na dokumentárnom filme o Majstrovi Pavlovi z Levoče. Napísal scenár pre dokumentárny film o prameňoch Kysuce a paleontologických nálezoch v pohorí Javorníkov pod názvom Vôňa dedovizne.

Posledná rozlúčka s akad. sochárom Milanom Gregušom sa uskutoční 24.januára o 12.00 na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.

Text, Zuzana Šujanová Gregušová